Možno je to tým, že sme v liečbe nedôslední. Odporúčané týždňové užívanie liekov si skrátime o 2-3 dni, lebo sa po pár dňoch cítime podstatne lepšie a vlastne „sme už zdraví, tak čože tam deň hore-dole“. Ruku na srdce, podobných samoliečiteľských príkladov by bolo habadej.
Odborné štúdie uvádzajú, že na náš zdravotný stav najviac vplýva zdravý životný štýl, ktorý ho ovplyvňuje až z 50 percent. Neskrýva sa za tým žiadna jadrová fyzika. Jednoducho, kto žije zdravo, je menej chorý a dožíva sa vyššieho veku. Poviem to aj inak. Je nesmierne dôležité, ako sa stravujeme, či sa hýbeme a či si doprajeme dostatok spánku a oddychu. V tomto kontexte je priam neuveriteľné, že len štyri percentá zo všetkých výdavkov na zdravotníctvo idú práve na podporu zdravého správania pacientov.
Zdravotnícka minca má aj druhú stranu. Najviac peňazí (až 88 percent!) zo všetkých výdavkov spojených so zdravotníctvom ide na prístup k zdravotnej starostlivosti (všetky typy zdravotníckych zariadení – nemocnice, kúpele, ambulancie,...), laicky povedané na samotnú liečbu. A pritom tento megabalík peňazí ovplyvňuje naše zdravie iba z desiatich percent (viď obrázok nižšie).
Ako si túto asymetriu vysvetliť? Nárastom chronických a civilizačných ochorení, na ktoré súčasné zdravotníctvo, nielen to naše, nie je pripravené. Zdravotnícky systém je totiž stále nastavený tak, že väčšina zdravotnej starostlivosti (a zdrojov) sa zameriava na akútne prípady, hoci väčšinu zdrojov už dávno spotrebúvajú chronické ochorenia.
Aby sme tento trend aspoň čiastočne spomalili a dostali pod kontrolu, mali by sme venovať väčšiu pozornosť prevencii. Všetci. Počnúc lekármi, cez pacientov a zdravotné poisťovne, končiac príslušnými úradmi na národnej aj lokálnej úrovni. Je evidentné, že budúcnosť majú programy motivujúce pacientov k tomu, aby dbali na svoju životosprávu, aby sa nielen zaujímali, ale aj starali o svoje zdravie. Paradoxom v tejto situácii je, že súčasná slovenská legislatíva namiesto toho, aby podporovala zdravotné poisťovne v investovaní do programov pre chronicky chorých pacientov, im hádže pod nohy polená.
Možno teda tá správna otázka neznie: Prečo ma lekár v 21. storočí nevie vyliečiť na počkanie? Mala by znieť: Čo robím preto, aby som nebol chorý?