Na jednej strane sa tešíme, že naši starí rodičia žijú dlhšie, na druhej starne sa akosi ošívame, nevieme si rady, keď ide o starostlivosť o nich. Doma sa o nich postarať nemôžeme, alebo nechceme, často sa to rieši dlhším pobytom v nemocnici, prípadne sa spoľahneme na štát a jeho sociálne služby.
Pravdou je, že ľudí, ktorí sa nevedia o seba postarať, pribúda. Nedokáže im pomôcť rodina, komunita ani charita. Ako je u nás zvykom, štát sa zbavil zodpovednosti, posunul ju niekam medzi domovy sociálnych služieb (DSS), nemocnice a zdravotné poisťovne. Vraj, dohodnite sa, kto to bude robiť a kto to zaplatí. To je voľný preklad novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti platnej od júla minulého roka.
Takže tu máme alibistický zákon, podľa ktorého zdravotné poisťovne môžu, ale nemusia uhrádzať zariadeniam sociálnych služieb niekoľko ošetrovateľských výkonov, medzi nimi napríklad podanie infúzie, preväzovanie rán alebo ošetrovanie preležanín. Konkrétne ide o deväť výkonov z celkového počtu 45 ošetrovateľských a iných zdravotných úkonov.
Ako sa nedávno nechala počuť Asociácia poskytovateľov sociálnych služieb v SR, je to vraj málo. Jej predsedníčka Milada Dobrotková vidí riešenie buď v preplácaní všetkých úkonov zdravotnými poisťovňami, alebo v paušálnych úhradách, ktorými by boli pokryté náklady na lôžko. Ročne by podľa nej vyšli na približne 15 000 eur za situácie, že sociálne zariadenie má 35 lôžok, na ktorých sa poskytuje ošetrovateľská starostlivosť.
Nuž, pekne to znie, ale problém to nerieši. Faktom je, že v zariadeniach sociálnej starostlivosti sa poskytujú aj ošetrovateľské výkony, ktoré majú v rukách sestry s potrebnou kvalifikáciou. A takýchto výkonov sa poskytuje v miliónoch eur ročne. Zdravotnícke zariadenia, na oplátku, poskytujú výkony za desiatky, možno aj stovky miliónov eur, ktoré nemajú zdravotný, ale sociálny charakter.
Mnohí ľudia totiž zostávajú v nemocnici nie preto, že by nemohli byť doma, kde by im bolo možno aj lepšie, ale preto, že sa o nich nemá kto postarať a sami to nezvládnu. Nemocnica je pre nich útočiskom s postačujúcim štandardom služieb. To platí aj pre deti, ktorým je nutné predĺžiť pobyt na nemocničnom lôžku ani nie tak preto, že by si to vyžadoval ich zdravotný stav. Ide skôr o obavu, že ak by boli prepustené do domáceho doliečenia, ich uzdravenie vzhľadom na sociálne a hygienické prostredie u nich doma, tak ľahko neprebehne. Ba skôr naopak, za pár dní sú späť v horšom zdravotnom stave.
Mne z toho vychádza jediné. Do budúcna bude čím ďalej tým viac starostlivosti, ktorá bude mať znaky zdravotnej aj sociálnej starostlivosti. Ale nie oddelene, nie kúsok zdravotnej a kúsok sociálnej. Ide o dlhodobú starostlivosť – sociálno-zdravotnú, jednu, neoddeliteľnú a tak k nej aj musíme pristupovať. Mala by byť v kompetencii jedného orgánu či ministerstva, zaslúži si jednu, jednotnú víziu a samostatné financovanie. A samozrejme nie alibistickú legislatívu, ktorá povie, že deväť výkonov poskytnutých v DSS môžu hradiť zdravotné poisťovne.